Vietnamom v jednej stope

Tak ako po iné roky i tento krát sme roztočili kolesá dvojkolesových tátošov v jednej z krajín našej krásnej planéty. Teraz sme zavítali do Vietnamu perly juhovýchodnej Ázie. Žiadna cestovka, dopredu známe ubytovanie, len spiatočné letenky a pár drobných vo vrecku.

Severný Vietnam

Po niekoľkohodinovom únavnom lete pristávame v Hanoji, hlavnom meste Vietnamskej socialistickej republiky. Ešte predtým, ako na našich zarezervovaných Hondách XR 150 zaradíme jednotku a spustíme  spojku, nám v hlavách vŕtali obavy ako v zdraví a bez karambolu prežiť vietnamský dopravný chaos. Ale koniec koncov sa všetko vyrieši samo. Čo z pohľadu Európana vyzerá ako neriešiteľný problém má v skutočnosti svoje pravidlá a disciplínu. Vietnam má 90 miliónov obyvateľov a v porovnaní s jeho rozlohou má pomerne husté osídlenie. V Hanoji žije 7 miliónov ľudí, z toho 5 miliónov tu vlastní motorku a do tejto dvojkolesovej masy sme sa infiltrovali my, štyria statní Slováci. Na motorke sa tu dá previezť všetko. Na čo si Európan  obstará dodávku, územčistý Vietnamec hravo odvezie na dvoch kolesách. Jeden preváža šatníkovú skriňu, druhému kvičia z motorky pouväzované prasce. Tamtí dvaja krížom v protismere vezú nové sklo pre výklad obchodu a popritom telefonujú. Predpisy nikomu nič nevravia, každý ide tam, kam sa zmestí. Do toho chodci, deti, cyklisti a autá. Prvé chvíle v premávke sú naozaj náročné. Trma-vrma, všetci dookola trúbia a my s neistotou hľadáme smer, ktorý nás vyvedie z mesta. V praxi však fungujú dve základné pravidlá, ktoré treba dodržať. V prvom rade treba vždy dávať pozor na toho druhého a po druhé treba len pribrzdiť, nikdy nezastavovať. Ohľaduplnosť a tolerantnosť tu platí nadovšetko. Keď sa našinec drží týchto pravidiel nič mu nehrozí. V opačnom prípade bude narušené vzájomné obtekanie živej masy a nastane apokalypsa. Čím plynulejšia bude jazda, o to dlhšie budeme chodiť po tomto svete. Náš šoferák, prípadne jeho medzinárodná varianta vo Vietname neplatí. Na druhej strane nie je jednoduché získať ten tunajší. Čo je treba robiť? Nič. Jazdiť na čierno. Policajti sú k turistom zhovievaví, ale netreba dráždiť hada bosou nohou, inak prídu problémy. Na druhej strane sa nám počas našej spanilej jazdy nehádzal do cesty žiadny orgán, ktorý by nám chcel pomôcť a ochrániť nás. Táto „nezištná pomoc“ slovenskej VB hrozí len po hranice našej milovanej republiky.

Z Hanoja sme si to namierili na pobrežie do Dračej zátoky-Halong Bay.  V zátoke mora je tu roztrúsených viac ako 3000 zubatých ostrovov a ostrovčekov, chorobne známych z prospektov cestovných kancelárií alebo z filmových záberov známej bondovky. Po prejazde väčších miest alebo zaľudnených oblastí sa premávka zkľudní. Tu sú však nebezpeční hlavne vodiči autobusov. Tí tu jazdia, ako keby autobus ukradli. Predchádzajú aj tam, kde sa to nedá, zákruta, nezákruta, čiara, nečiara, len klaxón, z ktorého sa ježia vlasy. 

Z Halog Bay smerujeme na sever do vnútrozemia. Cesta sa vinie pralesmi, pretína stovky dediniek, kde stretávame len ústretových usmievajúcich sa dobrosrdečných ľudí. Aj keď tu jazdí nespočetné množstvo motoriek, tak sme ako cestovatelia odetí do tu nezvyklých motorkárskych odevov pútali pozornosť. Do oka sme padli i našim urasteným a o hľavu vyšším zjavom. Ľudia sa veĺmi radi s nami porovnávali, čo vyvolávalo navzájom úsmevné situácie. Skúšali naše motorky, ktoré sú nesplneným snom tunajšej populácie. Hoci sú to endurka 150 cm3, tak pre malý zrast majú problém dočiahnuť z nich na zem.

Uháňame úžasnou krajinou. Popri ceste stoja drevené chalúpky, okolo nich pobehujú sliepky, ryjú čierne prasce. Šantiace deti vybehujú na cestu a zdravia nás „Helló, Helló“. Dokonalá cestovateľská idylka poznávania neznámeho sveta. Cesta nás priviedla do národného parku Ba-Be, kde úzkymi cestičkami obchádzame nádherne jazero ukryté v horách pralesa.

Čím viac mierime na sever, tým je krajina zelenšia a hornatejšia. V okolí hraníc s Čínou už hory dosahujú cez 3000 metrov. Cesta stúpa do horských sediel a opätovne klesá do hlbokých dolín. Ľavé zákruty striedajú pravé a pred očami vám matka príroda zo svojej kuchyne servíruje úžasné výhľady a neopakovateľné scenérie, tak ako to vie pripraviť len ona. Podchvíľou zastavujeme a v nemom úžase nasávame tú magickú atmosféru, pri ktorej pociťujeme tú nedefinovanú energiu, ktorou si dobíjame naše baterky.

Prichádzame do provincie Hagiang a krajina je fascinujúca. Všade dookola sa týčia skalnaté do zelena obrastené vápencové kopce ako cukrové homole. Cesta je vysekaná do vápencových brál a vinie sa ponad bezodné priepasti. V hoteli kde sme sa ubytovali dostávame potrebné povolenie pre voľný pohyb v pohraničnej oblasti s Čínou.

Ďalším našim cieľom je Sapa, horská oblasť, kde terasy ryžových polí vám svojimi bizarnými tvarmi a polohou vyrazia dych. Ich tenké do slnka zaliate nekonečné línie vám pred očami predvádzajú hru svetla a tieňov. Oblasť je taktiež známa svojim bohatým etnickým zastúpením. V okolitých horách žijú desiatky pôvodných kmeňov, ktoré sa navzájom odlišujú pestrofarebnosťou a vyhotovením svojich odevov. Dedinčania zostupujú z hôr, kde na miestnych trhoch v spleti uličiek ponúkajú svoje výrobky a produkty. Kúsok za Sapou stúpame do najvyššieho horského sedla 1970 metrov nad morom. Pre zatiahnutú oblohu však z výhliadok a predovšetkym výhľadu na najvyššiu horu Vietnamu Fan Si Pan (3143m) nič nie je. Opúšťame kráľovstvo hôr a vraciame sa späť do Hanoja, kde odovzdáme motorky.

Južný Vietnam

Po dvoch hodinách vnútroštátneho letu pristávame V Nha Trangu, kde máme ako inak zabezpečené dvojkolesové tátoše. Nha Trang je vyhlásený raj dovolenkárov na pobreží Juhočínskeho mora. Nachádzajú sa tu nádherné pláže, siete hotelov a reštaurácií.  Avšak počasie nám prestáva priať a nezostáva nám nič ako v nepremokoch vyhúpnuť na naše stroje a pokračovať v jazde. I s dažďom sa Vietnamci vyrovnávajú ľahšie ako my. Sú zvyknutí. Však tu prší aj pol roka v kuse. Zatiaľ čo my potrebujeme byť vodotesní a potiť sa vo vlastnej štave, oni si vystačia so šľapkami a s bosými nohami v nich. Po 400 kilometroch sivé ťažké mraky ustupujú a dážď utícha. Slnečných lúčov pribúda a my opäť odbáčame z hlavného ťahu na cestičky tiahnuce sa pobrežím. More je pre väčšinu tunajších ľudí jediným zdrojom obživy. V prístavoch kotvia pestrofarebné rybárske bárky. Rybári opravujú siete, ženy triedia úlovky rýb a plodov mora. Všade navôkol sa nesie nezameniteľný zápach zo sušenia rýb. O niekoľko kilometrov ďalej sa charakter pobrežia mení. Rybárske dediny nahradzujú luxusné dovolenkové rezidencie na svetovej úrovní.

Smerujeme do Sajgonu. Čím viac sme k nemu bližšie, tým viac pribúda industriálnych a husto zaľudnených oblastí. Obloha zrazu zošedla, premávka zhustla a všetko navôkol zahalill ťažký smog. Mohutné americké ťahače prevážajú ťažké náklady a ich pod ťarchou kvíliace motory sa snažia rozbehnúť mnohotonové bremená. Všade prevláda zhon, hluk a neporiadok. Jednoducho, bordel ako v Sajgone. Toto slovné spojenie vystihujúce stav a podmienky v krajine počas americkej okupácie, tu v tesnej blízkosti mesta v prenesenom význame platí i dnes. Neskoro večer prichádzame do jednej z obrovských sajgonských štvrtí. Máme toho už plné zuby a obzeráme sa po nejakom hoteli. Nachádzame ten hodinový a dohadujeme cenu za prespatie až do rána. Po dôkladnej očiste vyrážame nájsť niečo pod zub a nejaký materiál na využitie služieb hotela.

Ráno sa prebúdzame do sparného dňa a zamierime do delty Mekongu. Táto životodárna rieka dáva živobytie miliónom ľudí po celom svojom toku. Jazdíme úzkymi cestičkami popri kanáloch. Pretíname riečky po betónových mostíkoch a pred neúprosným slnkom nás chráni obrovský zelený slnečník bujnej delty. Pod nim sa odohráva každodenný život tunajších ľudí. Navštívime najväčšie plávajúce trhy v juhovýchodnej Ázii, absolvujeme plavbu po kanáloch, spoznávame život ľudí na rieke a v jej bezprostrednej blízkosti.

Z delty smerujeme do Sajgonu alebo pod iným názvom známeho Hočiminovho mesta. Pomenované je po veľkom politikovi a vodcovi Ho Chi Minovi, ktorý bojoval za samostatný severný Vietnam, oslobodil ho z pod franzúzskej nadvlády a priviedol krajinu na cestu socializmu. Dodnes ho všetci ospevujú a neustále si ho pripomínajú. To čo sa nám zdalo v Hanoii ako poriadny dopravný chaos, tak v Sajgone platí dvojnásobne. O čo viac ľudí, o to viac motoriek. V porovnaní so Sajgonom pôsobí Hanoj ako zaspaté mestečko. V tomto multikulturálnom meste, v ktorom život v noci funguje rovnako ako cez deň, sa žije na plný plyn a nikdy sa nespí. Odráža rýchly hospodársky rast Vietnamu, je plné turistov, nočných barov, klubov, diskoték a vôbec všetkého čo k nočnému životu neodmysliteľne patrí. I my práve tu končíme našu jazdu plnú zážitkov a prekvapení, odovzdáme naše stroje a hor sa do nočných ulíc.

Vietnam sme prejazdili celý od severu, k juhu v plnej jeho kráse. Videli sme výtvory prírody, historické pamiatky, vyskúšali vynikajúce kulinárske špeciality ale hlavne sme na každom kroku stretli milých a dobrosrdečných ľudí.